Je to pre mňa významný deň, jeden z členov našej domácnosti má dnes narodeniny. Ani neviem prečo práve dnes. Pripadá mi to, akoby som na výročie narodenia najdôležitejšej osoby v mojom živote, začínala cestu k svojej smrti.
Ale nemôžem takto rozmýšľať. Veď len jednu. Zapálim si jednu jedinú.
No neskončilo to len pri jednej. Mám až príliš veľa myšlienok, problémov aby som to vyriešila len jednou. A tak som si tam len sedela na stoličke. Sedela, s vyloženými nohami na balkóne a slastne som si vyfukovala dym do výšky. Dívala som sa až kým sa odo mňa nevzniesol ďaleko preč. Aj tak ma skôr zabije to, čo v sebe momentálne cítim, nie pár cigariet vyfajčených ráno namiesto raňajok. Bolo to uvoľňujúce. A ktovie, možno ten dym zabije vo mne všetko to, čo ma sužuje, veď klin sa klinom vybíja.
Raz darmo, čo si budeme klamať. Tak celkom prvá cigareta to nebola. Možno druhá alebo tretia. Už ma nebaví hrať sa pred všetkými na „Matku Terezu“ , každému pomáhať a obetovať sa v živote pre druhých. Chcem byť sebecká a robiť si čo chcem. Myslieť len a len na seba. Tak ako ostatní. Lebo zas, keď tu niekoho potrebujem ja, tu pre mňa nikto nie je.
Viem, väčšinou píšem blogy plné motivácie a silných slov. Je to moja filozofia. No dnes, dnes nato nemám náladu. Mám chuť sa vyvaliť do svojej veľkej, aj keď prázdnej postele, zahrabať sa do deky a len tak leňošiť. Možno si vyhrabem nejaký dobrý film a vychutnám si, že nepohnem ani prstom. A možno, si znova večer zapálim jednu, nalejem si pohár vína a otvorím čokoládu. Celú noc budem rozmýšľať, aj tak nedokážem zaspať.
Nehádžem vinu na nikoho. Alebo možno áno. Ani sama neviem.
Je to ťažké, keď človek konečne vie čo chce, resp. konečne vie, že to, čo celý čas chcel, už nechce, nepotrebuje ku každodennému prežitiu. Keď sa ocitne na križovatke a cíti, vie, že jeho život potrebuje zmenu. Závan nového vetra, znova cítiť príjemné zimomriavky na vlastnej koži. A tento pocit sa nedá zastaviť, je až príliš reálny. Je to ako ticho pred búrkou. Obloha je fialovo čierna, vôňa dažďa ťažko visí vo vzduchu a čaká na spadnutie. Je to len nevyhnutný dôsledok doterajšieho vývoja. A keď to príde, už to nepôjde zmeniť. Alebo?
