Večerné blues

Autor: Dominika Straková | 6.6.2013 o 22:30 | Karma článku: 4,46 | Prečítané:  368x

Dnes, som si po dlhej dobe zapálila svoju prvú cigaretu. Až mi bolo divné, keď ma ráno o siedmej moje kroky nezávisle od mojich myšlienok, či vedomých rozhodnutí zaviedli do trafiky. Bola to neovládateľná potreba, akoby pud, keď si neuvedomujete, že sa niečo deje, no jednoducho sa to deje. Môj jazyk rozprával svoje vlastné slová, moje ruky nedočkavo schmatli krabičku a nohy ma odnášali preč.  

Je to pre mňa významný deň, jeden z členov našej domácnosti má dnes narodeniny. Ani neviem prečo práve dnes. Pripadá mi to, akoby som na výročie narodenia najdôležitejšej osoby v mojom živote, začínala cestu k svojej smrti.

Ale nemôžem takto rozmýšľať. Veď len jednu. Zapálim si jednu jedinú.

No neskončilo to len pri jednej. Mám až príliš veľa myšlienok, problémov aby som to vyriešila len jednou. A tak som si tam len sedela na stoličke. Sedela, s vyloženými nohami na balkóne a slastne som si vyfukovala dym do výšky. Dívala som sa až kým sa odo mňa nevzniesol ďaleko preč. Aj tak ma skôr zabije to, čo v sebe momentálne cítim, nie pár cigariet vyfajčených ráno namiesto raňajok. Bolo to uvoľňujúce. A ktovie, možno ten dym zabije vo mne všetko to, čo ma sužuje, veď klin sa klinom vybíja.

Raz darmo, čo si budeme klamať. Tak celkom prvá cigareta to nebola. Možno druhá alebo tretia. Už ma nebaví hrať sa pred všetkými na „Matku Terezu“ , každému pomáhať a obetovať sa v živote pre druhých. Chcem byť sebecká a robiť si čo chcem. Myslieť len a len na seba. Tak ako ostatní. Lebo zas, keď tu niekoho potrebujem ja, tu pre mňa nikto nie je.

Viem, väčšinou píšem blogy plné motivácie a silných slov. Je to moja filozofia. No dnes, dnes nato nemám náladu. Mám chuť sa vyvaliť do svojej veľkej, aj keď prázdnej postele, zahrabať sa do deky a len tak leňošiť. Možno si vyhrabem nejaký dobrý film a vychutnám si, že nepohnem ani prstom. A možno, si znova večer zapálim jednu, nalejem si pohár vína a otvorím čokoládu. Celú noc budem rozmýšľať, aj tak nedokážem zaspať.

Nehádžem vinu na nikoho. Alebo možno áno. Ani sama neviem.

Je to ťažké, keď človek konečne vie čo chce, resp. konečne vie, že to, čo celý čas chcel, už nechce, nepotrebuje ku každodennému prežitiu. Keď sa ocitne na križovatke a cíti, vie, že jeho život potrebuje zmenu. Závan nového vetra, znova cítiť príjemné zimomriavky na vlastnej koži. A tento pocit sa nedá zastaviť, je až príliš reálny. Je to ako ticho pred búrkou. Obloha je fialovo čierna, vôňa dažďa ťažko visí vo vzduchu a čaká na spadnutie. Je to len nevyhnutný dôsledok doterajšieho vývoja. A keď to príde, už to nepôjde zmeniť. Alebo?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?