Komunikácia

Autor: Dominika Straková | 13.5.2013 o 23:04 | Karma článku: 4,12 | Prečítané:  350x

  Pre niekoho možno úplne bežná vec, no mne sa to dnes stalo po prvý krát. Prvý krát som si reálne uvedomila, aká je vlastne komunikácia v spoločnosti dôležitá. A nie len v spoločnosti. Myslím teraz takú tú bežnú komunikáciu, v každodennom živote. Rozhovory medzi dvoma osobami. Dialógy, dôležité témy, dlhé frázy alebo len stručné vety.  

 

Vedieť sa rozprávať o všetkom a o ničom. Nepovedať nič a zároveň vyjadriť všetko.

Viesť konštruktívne rozhovory by som mohla označiť dokonca za istý druh umenia. Vybrať tému. Spomedzi všetkého diania na svete, práve tú jednu, spoločnú. A celé hodiny vlastne len tak sedieť. Popíjať čaj a strácať pojem o čase. Človeka natoľko zaujať, aby od vás nevedel odtrhnúť oči, ani myseľ. Posadiť ho do tej stoličky na ktorej sedí tak hlboko, že ani nebude chcieť od vás odísť. Raz, jeden jediný raz, teda pokiaľ si dokážem spomenúť sa mi niečo takéto podarilo. Bol to úžasný pocit. Vedela som, že niekoho zaujíma to, čo vravím. Že sa na moje slová plne sústredí a s radosťou na ne reaguje. Cítime sa potom úplne inak. Obaja. Ten, čo rozhovor vedie, aj poslucháč. Aj keď vôbec nie som zástancom postupu, že jedna osoba má rozhovor viesť a druhá len prikyvuje. Takého chvíle vyslovene neznášam. Jeden sa snaží a ten druhý mu podáva maximálne stručnú odpoveď. Áno/nie.

Tak či tak, tento článok vznikol v dôsledku stretnutia s vyššie uvádzaným človekom. Tešíme sa, že sa stretneme so spriaznenou dušou, s ktorou sme schopní konverzovať dlhé hodiny, dni, či dokonca noci. Zrazu však len tak sedíme a dívame sa jej do očí. Usmievame sa a nemáme si vzájomne čo povedať. Nikdy som si nemyslela, že komunikácia je vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi taká podstatná. Stále som dávala na popredné miesta veci ako spoločné záujmy, spriaznené duše, vlastnosti atd. No čo ak tu toto všetko je, no aj tak sa nevieme pohnúť z miesta? A stojíme, a stojíme. Myšlienky nám šľapú na plné obrátky. Čo sa vlastne stalo ? Ako to, že posledne to bolo také skvelé a teraz...teraz si nemáme ani čo povedať. Pritom sme obaja vzdelaní ľudia s prehľadom.

Zistila som, že niekedy naozaj nestačí chcieť, čítať, pozerať rôzne televízne relácie, ani mať tisíc spoločným záujmov. Nestačí sa zmeniť, ani sa spoliehať na to, že ten druhý človek náš rozhovor povedie. Nesmieme byť v ústraní, no ani sa priveľmi snažiť urobiť dojem. Či už to platí o práci alebo súkromí.

V živote sa učíme množstvo vecí. Už na základnej škole preberáme matematiku, nehovoriac o strednej, či vysokej, kde sa tešíme, že vidíme v príklade číslo. Preberáme rozmnožovanie dážďoviek a podobné učivo, ktoré v živote nevyužijeme. Pritom nás nikto naozaj do reálneho života nevypraví. Šupnú nás doň s teoretickými poznatkami o ničom, namiesto toho aby nás učili veci nevyhnutné k prežitiu. A ako prvú takúto vec by som vybrala umenie komunikovať. V akejkoľvek spoločnosti. Vhodný výber slov, viet, tém. A možno aj umeniu zaujať. Presne tak ako sa to učia všetci tí podomoví predajcovia od ktorých kúpite aj prvé posledné, pričom ani netušíte na čo, za čo a prečo. Len možno v trošku jemnejšej forme.

Tak si to musíme skúšať na vlastnej koži a stále znova začínať od začiatku. Človek sa predsa učí na vlastných chybách a kým nás to nenaučí niekto iný, nemáme na výber.

Tak rozhovorom zdar !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?