Úspech - zložitá cesta ?

Autor: Dominika Straková | 18.3.2013 o 18:04 | (upravené 18.3.2013 o 18:10) Karma článku: 5,79 | Prečítané:  268x

  Mnohokrát si povzdychneme aký je život ťažký. Prídeme unavení z práce, musíme sa postarať o deti, navariť, upratať, poprípade toho máme veľa v škole, nezvládame to.  Možno len sedíme v autobuse na ceste domov a pozeráme sa z okna. Vedľa na semafore sa zastaví luxusné auto. Zdá sa nám to nefér. Rozmýšľame. Prečo život niekomu dopraje všetko a niekomu nedopraje nič? A už sa nám hlavou ženie predstava ako dobre by sme v takomto aute vyzerali. No keď sa z toho sna prebudíme, nečaká nás nič iné než len realita.  

No naozaj to takto musí byť?

Verím, že náš život niečo riadi. Že tam hore existuje nejaká sila, ktorá nám predurčila našu cestu. Prináša nám do života ľudí, udalosti, no len na nás záleží ako s nimi naložíme. Či sa ich budeme držať alebo ich pustíme z rúk. Ono k nám totiž neprichádza len to čo si prajeme, to by bolo až príliš ideálne. Prichádza aj to, čo vôbec nechceme. Možno aby sme sa na tom poučili, aby sme sa zmenili, či nechali všetko staré za sebou a pozmenili smer cesty.

Takto sa dostávame na rázcestia. Vidíme dve cesty a nevieme, ktorou sa vybrať. Tou ľahšou, vychodenou alebo naopak, tou, po ktorej ešte nikto pred nami nešiel. A väčšina ľudí si vyberá práve tu ľahšiu. Nevravím, že je to zlé, len že práve v tomto môže byť problém. Na tejto ceste cítime pevnú pôdu pod nohami, neriskujeme. No niekedy je najväčším rizikom práve neriskovať . Pokojne si touto cestou ideme, až kým neprídeme na ďalšiu križovatku. Na tej sa rozhodneme tak isto. Veď prečo nie, doteraz nám tak bolo celkom fajn, tak pokračujeme. Pokračujeme takto ďalej, možno až do konca života. Kde sa na smrteľnej posteli spovedáme kňazovi z hriechov, aj keď dokopy vlastne žiadne nemáme. Alebo sa spovedáme jednej zdravotnej sestre, plačeme, že náš život by sme možno žili inak.

Tak toto bola tá prvá cesta.

A tá druhá? Tá je cesta úspešných.

Druhou cestou sa vydávajú ľudia, ktorí majú už plné zuby státia v dave. Chcú z neho vyčnievať. Kráčajú po nej, ako keď chodíme po čerstvo napadnutom snehu. Zanechávajú stopy, svoje vlastné. Keď cestou padnú, zostane v ich živote po tom páde odtlačok. No oni sa z toho poučia, vstanú a idú ďalej. Nenechajú sa tak ľahko dobehnúť životom. Vidia to isté čo ostatní, no pozerajú sa na to iným pohľadom. Kde iný vidí sklamanie, oni vidia výzvu, príležitosť, ktorá ich posunie ďalej. Krok po kroku sa dostávajú k tomu, čo si zaumienili. A oni presne vedia čo to je. Musia, inak by sa nedostali nikam. Tak isto ako kapitán lode, ktorý keby nevedel do akého cieľa sa má plaviť, nedoplaví sa nikam. Tak isto aj oni doplávajú do svojho cieľa, aj keď prejdú cez mnoho búrok. Nestarajú sa o iných.

Nevidia ľudí ako sa vyvážajú v luxusných autách. Oni v tých autách sedia.

To je vlastne taký zásadný rozdiel v týchto dvoch cestách. Málokto v dnešnej dobe namiesto rovnej cesty hľadá schody. Po ktorých sa síce ide ťažšie, no dostanete sa po nich vyššie. Tak sa všetci sťažujú na semaforoch a rozmýšľajú o neznámom. A závidia, Závidia autá, domy, peniaze. No nikto nerozmýšľa nad tým ako to ten človek dosiahol. Nikto nejde za ním a nespýta sa ho, ako nato. Niežeby to niektorí z nich prezradil, každý si musí nájsť tú svoju cestu. No nikoho ani len nenapadne opýtať sa.

Takto všetci ideme životom. Prekonávame deň po dni. Pri prvom probléme sa vzdávame a nechávame veci plávať. Nájdeme si prácu, niečo čo nás vôbec nebaví. Alebo keď už sa nám podarí nájsť si niečo čo nás baví, po prvej kritike to opúšťame sklamaní. Hľadáme niečo ľahšie a očakávame, že si nás raz možno všimne minimálne Kollár a budeme zabezpečení do konca života.

Práve takto rozmýšľajú ovce. Nechcem používať tento výraz, no inak to nejde. Život je predsa krásny a len preto, že niekto povie, že sa niečo nedá, neznamená to, že naozaj. Už len to, že keby vám niekto povedal, skočte z okna, urobíte to? Nie? Tak prečo práve v tomto dávate na príkazy iného človeka ? Ako vám môže radiť niekto, kto nič podobné nezažil ?

Veľmi sa mi páčil jeden príbeh, ktorý som počula.(zdroj nahrávky Ivo Toman)

Kdesi na kopci bolo orlie hniezdo. V hniezde bolo jedno jediné vajíčko. To sa však z neho skotúľalo a dostalo sa až do doliny, na dvore jedného z miestnych domov. Tam ho našla sliepka. Prišlo jej ho ľúto, tak ho vysedela až kým sa nevyliahlo malé orlíča. Starala sa oň ako o vlastné. Ako orlíča dospelo, prechádzalo sa jedného dňa po dvore. Nad sebou videlo lietať prenádherné vtáky. Zakričalo na ne, ako je možné, že vedia tak nádherne vysoko lietať. Vtáky boli orly. Pristáli pri ňom a začudovane sa dívali. Prečo nelietaš aj ty? Veď roztiahni krídla a vyleť. Do toho celého prišla mama sliepka. Čo si normálny veď ty si sliepka, nevieš lietať, tu si hopsaj po dvore, zobkaj zrno. Čo myslíte, čo orlíča urobilo? Zostalo alebo vzlietlo ?

Výsledok tohto príbehu ? načo sa zapodievate hlúpym orlom, sami vzlietnite a nechajte všetky tie blbé sliepky na zemi nech vám ticho závidia :)

Každý pád nás posúva vpred.

Každá naša myšlienka, môže byť prelomová.

Kto nič nerobí nič nedosiahne.

Kto na sebe nemaká, ten sa nikam neposunie.

Zabudnite na všetky dôvody prečo nie a upriamte sa na ten najhlavnejší, prečo áno. Nehovorím, že to bude najľahšie, no výsledok bude stáť naozaj zato.

V živote je to totiž ako s adventným kalendárom. Každý deň je akoby jednou čokoládkou. Stále otvárame nové okienko, tak ako sa každé ráno budíme do nového dňa. Sme zvedaví aký obrázok sa tam nachádza, na chuť čokoládky vo vnútri. Takto by sme sa mali tešiť aj na každý deň v živote. Nikdy sa už nezopakuje, každý jeden je jedinečný. Je to ako keby sme prestali otvárať okienka len preto, že sa bojíme, že výrobca možno zabudol niektoré naplniť. Takže to radšej dopredu vzdáme. A to je hlúposť.

Nevravím, že život je pre každého tak ľahký. Ľahko sa píše článok o úspechu a neúspechu v živote. No skúste si na chvíľu sadnúť a počúvať úspešných ľudí. Ľudí, čo dosiahli svoje ciele, nech už je to milión eur, vynájdenie lieku na nejakú zvláštnu chorobu, či nájdenie vytúženej lásky. Počúvajte ich cestu. A možno si na ďalšej križovatke zvolíte inak. Prejdete si všetkými tými nástrahami a počas toho konečne spoznáte pravého hrdinu. Nie, na žiadneho knižného, či filmového. Hrdinu bežného dňa. Seba .

Takže hor sa, cez prekážky až priamo ku hviezdam . Pretože správne sú len dve cesty, jedna hore a druhá vpred. A keď si na rázcestí neodbočuj ale leť. Vidíme sa v cieli.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?