Nový článok

Autor: Dominika Straková | 13.3.2013 o 11:41 | (upravené 13.3.2013 o 11:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  95x

Nikdy som nechápala ľudí, ktorí sa dokážu len tak nečinne dívať na to, ak im pre nich dôležitá osoba odchádza zo života. Osoba, s ktorou toho toľko zažili, bez ktorej si nevedeli predstaviť strávený jeden jediný deň. A ako vôbec ona môže chcieť dobrovoľne odísť z nášho života ?

 

Denne stretávame množstvo ľudí. V škole, v práci, na ulici...Väčšina z nich okolo nás len tak prejde, bez akéhokoľvek povšimnutia, asi len jedno percento z nich sa nejakým zázrakom usadí v našom živote. Nevieme kedy, ako, či prečo, no oni prichádzajú a odchádzajú. Prichádzajú práve vtedy keď ich najviac potrebujeme a odchádzajú v tom najhoršom okamihu. Mnojí z nich nám sľubujú, že nás nikdy neopustia, že vždy budú stáť pri nás. A keď im konečne začnete túto skutočnosť veriť, zrazu sú preč aj so všetkými sľubmi, nádejami aj s tým svojim slovom „navždy". Zatiaľ čo nám zostáva len jedna veľká diera v srdci, ktorú tak rýchlo nedokážeme zaplátať. Pokiaľ sa nám to aj po čase podarí, príde niekto ďalší, kto nám to celé znova roztrhne. A trasúcimi sa rukami plátame zas a znova.

Isteže,  rátam s tým, že nič netrvá večne. Život, či osud, nazvite si to ako chcete, nám do cesty prináša rôzne osoby. Aby boli pre nás prospešné, aby nám pomohli v danej situácii, no aj také, ktoré nám majú ublížiť, aby sme sa poučili. To všetko z nás totiž formuje osobnosť akou sa máme stať. Formuje to náš charakter, meníme sa a zároveň s týmto všetkým sa mení aj náš pohľad na  svet.  Hádame sa, navzájom sa odcudzujeme a nakoniec sa len nemo obchádzame na ulici. Z priateľov, veľkým lások, či donedávna veľmi blízkych osôb sa stávame len okoloidúcimi známymi. Možno kvôli jednej malichernosti, ktorú sme povedali, či urobili a pritom sme si možno ani neuvedomili ako to na toho druhého človeka zapôsobilo. Alebo si to aj uvedomíme, no naše ego je nám prednejšie ako slovo prepáč venované niekomu, kto pre nás znamená celý svet. A ak nie celý svet, tak aspoň toľko, aby mal čestné miesto v našom srdci. Niekedy však od nás odchádzajú len tak, bez slova, bez rozlúčky a my sa trápime tým, čo sa vlastne stalo, nemo sa pozeráme na displej na telefóne a pýtame sa sami seba, kam sa to všetko podelo. Prečo mi už nezavolá, nenapíše? Vravíme si, nebudem ho/ju kontaktovať ja, veď má také isté možnosti. Až kým sa sami nepresvedčíme, že daná osoba sa neozýva a už sa možno ani neozve. Nemôžeme uveriť, že celý čas sme boli tak naivní a verili sme všetkým tým klamstvám, zdá sa nám to priam neskutočné. Snažíme sa tú osobu nenávidieť, byť chladný, tak ako ona chladne opustila nás. No nedokážeme to. Poväčšine. (Tým, ktorí áno, klobúk dole.)

Tak  len spomíname na všetko dobré i zlé. Pousmejeme sa sami pre seba cestou v autobuse tak, ako sme sa kedysi usmievali na nich. Dlho a veľmi si želáme, aby sme toho človeka mohli ešte aspoň raz vidieť, nejakou náhodou stretnúť, namýšľame si, že možno aj my chýbame jemu. Chodievame na miesta, ktoré sme navštevovali spolu, očakávame, dúfame...Aspoň takto sa snažíme prinavrátiť späť tú atmosféru, keď sme tam sedeli a smiali sa spoločne. Až keď ho tam naozaj raz stretneme, zistíme, že všetky tie slová, výčitky, čo sme mu toľko túžili povedať, sú zrazu preč a my sa nezmôžeme ani len na jedno jediné slovo. Ani len na pozdrav.

 

Tak tu sedím a dívam sa z okna ako odchádza. Dívam sa až na koniec cesty a ešte dlho potom len tak, na to miesto, kde som ho posledný krát videla. Tento obraz budem mať navždy v hlave. Cítim v sebe prázdno, zatiaľ však ešte netuším, že je to náš posledný krát .Chýba mi. Keď to zisťujem, tak ešte viac. Nechápem prečo, ako. Viem, že ma má rád, no napriek tomu odchádza preč. Nikdy tomu neporozumiem, nikdy mi to nevysvetlí. Možno je to takto lepšie, možno to bolo naozaj až príliš zložité.  Veď sa predsa vraví, že zíde z očí...No nezíde zo srdca. Myslím naňho, mám ho až príliš rada, no neviem prečo. A práve takéto vzťahy sú najvzácnejšie. Keď máme niekoho radi, netušíme čím to je, no je to tak. Nechcem aby odišiel. Chcem aby tu bol ten človek so mnou. Ešte toho máme tak veľa, čo zažiť. No nemôžem urobiť nič. Neviem ako ho zastaviť, ako mu povedať  OSTAŇ.

 

Stále platí, že premárnené príležitosti v živote ľutujeme najviac. Množstvo tých otázok, na ktoré nikdy nepríde odpoveď.

 

Je to komplikované.

 

Jedna vec je však jasná. Odchody bez rozlúčky a vysvetlenia proste bolia najviac. A ešte dlho budú. Nás všetkých.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?